Ešte mám v hlave ten štrk pod ponožkami, keď sme sa raz s partiou tlačili na hrebeni a zrazu sa cestička zúžila natoľko, že sa nedalo ani vrátiť. Vtedy išlo o pár metrov trmy vrmy a človek cítil, ako mu cudzie ramená tlačia rebrá. Tak si viem živo predstaviť, čo sa stalo v Kalkate na náboženskom zhromaždení, kde zahynulo najmenej sedemnásť ľudí vrátane sedemročného dievčaťa. A vždy ma pri takýchto správach napadne to isté, kto vlastne stráži tie úzke priechody, keď sa tam zíde taký dav. Nemám na to rozumnú odpoveď, len taký tichý hnev a otázku pre organizátorov, či sa nedalo urobiť viac. Bože, daj ľuďom v Indii pokoj a útechu tým, ktorí tam ostali.
